Toto znenie konvergenčnej správy neobsahuje všetky kapitoly. Úplné znenie správy je dostupné v anglickom jazyku na internetovej stránke ECB.

1 Úvod

Táto konvergenčná správa bola vypracovaná na základe žiadosti o hodnotenie krajiny, ktorú 25. februára 2025 predložilo Bulharsko. ECB si vypracovaním tejto správy plní povinnosť podľa článku 140 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva“) informovať Radu Európskej únie (Rada EÚ) na žiadosť členského štátu EÚ, pre ktorý platí výnimka, „o pokroku, ktorý dosiahli členské štáty, pre ktoré platí výnimka, pri plnení záväzkov týkajúcich sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie“.^[1] Rovnakou úlohou bola poverená aj Európska komisia, ktorá tiež vypracovala svoju správu, pričom obe správy sa predkladajú Rade EÚ súbežne. Táto správa sa týka len Bulharska: ostatné členské štáty, pre ktoré platí výnimka, teda Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Švédsko, budú zhodnotené v ďalšej pravidelnej konvergenčnej správe v roku 2026. Dánsko, ktoré má osobitné postavenie, nebude do správy za rok 2026 zahrnuté, pokiaľ o to nepožiada.^[2]

ECB túto správu vypracovala na základe rámca použitého v prechádzajúcich konvergenčných správach. Hodnotí, či Bulharsko dosiahlo vysoký stupeň udržateľnej hospodárskej konvergencie, či je jeho vnútroštátna legislatíva zlučiteľná so zmluvami a s Protokolom o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (ďalej len „štatút ESCB“) a či sú splnené zákonné požiadavky na to, aby sa Българска народна банка (Bulharská národná banka) stala neoddeliteľnou súčasťou eurosystému.

Hodnotenie procesu hospodárskej konvergencie vo veľkej miere závisí od kvality a integrity použitých štatistických údajov. Zostavovanie a vykazovanie štatistík nesmie byť ovplyvnené politickými faktormi či zásahmi. Kvalita a integrita štatistík by mala byť pre členské štáty EÚ absolútnou prioritou. Mali by zabezpečiť, aby sa pri zostavovaní štatistík uplatňoval primeraný systém kontroly a rovnováhy a aby sa dodržiavali minimálne štatistické štandardy. Tieto štandardy majú zásadný význam pri posilňovaní nezávislosti, integrity a zodpovednosti národných štatistických úradov a pri podpore budovania dôvery v kvalitu štatistík verejných financií (viac v kapitole 5).

Od 4. novembra 2014 sa každý členský štát EÚ, v prípade ktorého dochádza k zrušeniu výnimky, musí najneskôr v deň prijatia eura zapojiť do jednotného mechanizmu dohľadu (Single Supervisory Mechanism – SSM).^[3] Následne sa na takúto krajinu vzťahujú aj všetky práva a povinnosti vyplývajúce z SSM. Je preto mimoriadne dôležité uskutočniť potrebné prípravy. Bankový systém každého členského štátu, ktorý vstúpi do eurozóny, a teda aj do SSM, sa podrobí komplexnému hodnoteniu.^[4] V súčasnosti je Bulharsko jediným členským štátom, ktorý sa zúčastňuje na SSM na základe úzkej spolupráci s ECB v rámci záväzku krajiny vstúpiť do bankovej únie a súčasne do mechanizmu výmenných kurzov (ERM II).^[5] Rámec úzkej spolupráce s Bulharskou národnou bankou nadobudol účinnosť 1. októbra 2020 po splnení potrebných požiadaviek v oblasti dohľadu a legislatívy. K tomuto dátumu ECB prevzala zodpovednosť za i) priamy dohľad nad významnými inštitúciami v Bulharsku, ii) spoločné postupy pre všetky dohliadané subjekty a iii) monitorovanie dohľadu nad menej významnými inštitúciami, ktoré naďalej spadajú pod dohľad vnútroštátneho orgánu dohľadu. Bankový dohľad ECB a Bulharská národná banka veľmi úzko spolupracovali na zabezpečení hladkej integrácie príslušného vnútroštátneho orgánu do SSM.^[6]

Táto konvergenčná správa má nasledujúcu štruktúru. V druhej kapitole sa opisuje rámec hodnotenia hospodárskej a právnej konvergencie. Tretia kapitola obsahuje zhrnutie za krajinu s hlavnými výsledkami hodnotenia hospodárskej a právnej konvergencie v Bulharsku. Vo štvrtej kapitole sa podrobnejšie hodnotí stav hospodárskej konvergencie v Bulharsku. Piata kapitola poskytuje prehľad ukazovateľov stavu konvergencie a štatistickej metodiky ich zberu. V šiestej kapitole sa hodnotí zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov Bulharska vrátane zákona o Bulharskej národnej banke s článkami 130 a 131 zmluvy.

2 Analytický rámec

2.1 Hospodárska konvergencia

Pri analýze stavu hospodárskej konvergencie v členských štátoch Európskej únie, ktoré sa usilujú o prijatie eura, ECB používa jednotný analytický rámec. Tento jednotný rámec, ktorý sa konzistentne uplatňuje vo všetkých konvergenčných správach Európskeho menového inštitútu (EMI) a ECB, vychádza z ustanovení zmluvy a z ich uplatňovania v ECB, pokiaľ ide o vývoj cien, rozpočtové saldá a dlh verejnej správy, výmenné kurzy a dlhodobé úrokové miery, ako aj ďalšie faktory, ktoré sú dôležité z hľadiska hospodárskej integrácie a konvergencie. Okrem toho vychádza z celého radu ďalších spätných a výhľadových hospodárskych ukazovateľov, ktoré sa považujú za relevantné pri podrobnejšom skúmaní udržateľnosti konvergencie. Niektoré prvky tohto rámca sa časom posilnili. Hodnotenie príslušného členského štátu na základe všetkých týchto faktorov zároveň poskytuje dôležité informácie, ktoré pomáhajú zabezpečiť jeho bezproblémovú integráciu do eurozóny. V boxoch 1 až 5 nižšie sú načrtnuté právne ustanovenia a podrobnejšie sa opisuje metodika, ktorou sa ECB riadi pri ich uplatňovaní.

V záujme zabezpečenia kontinuity a rovnakého zaobchádzania táto konvergenčná správa vychádza zo zásad vymedzených v predchádzajúcich správach ECB. Ide najmä o viacero základných zásad, ktoré ECB (a jej predchodca EMI) uplatňuje pri aplikácii konvergenčných kritérií. Po prvé, jednotlivé kritériá sa interpretujú a uplatňujú presne vymedzeným spôsobom. Pritom sa vychádza z toho, že hlavným zmyslom kritérií je zabezpečiť, aby sa členmi eurozóny mohli stať len tie členské štáty, ktorých hospodárske podmienky prispievajú k udržaniu cenovej stability a súdržnosti eurozóny. Po druhé, konvergenčné kritériá tvoria súvislý a integrovaný celok a musia byť splnené všetky. V zmluve sa kritériá kladú na rovnakú úroveň a hierarchicky sa nijako nečlenia. Po tretie, konvergenčné kritériá musia byť splnené na základe skutočných údajov, a nie na základe prognóz. Po štvrté, konvergenčné kritériá treba aplikovať konzistentne, transparentne a zrozumiteľne. Okrem toho je pri posudzovaní plnenia konvergenčných kritérií základným faktorom udržateľnosť, pretože konvergencia sa musí dosahovať trvalým spôsobom, nielen v danom čase. Hodnotenie krajín sa preto zameriava na udržateľnosť konvergencie.

Z tohto hľadiska sa hospodársky vývoj príslušnej krajiny hodnotí spätne spravidla za obdobie uplynulých desiatich rokov. Takýmto spôsobom možno lepšie rozhodnúť, či a v akej miere je dosiahnutý stav skutočne dôsledkom štrukturálnych zmien, a spoľahlivejšie tak posúdiť udržateľnosť hospodárskej konvergencie.

Ďalej sa v primeranej miere hodnotí aj perspektíva ďalšieho vývoja. V tejto súvislosti sa osobitná pozornosť venuje skutočnosti, že udržateľnosť priaznivého hospodárskeho vývoja rozhodujúcim spôsobom závisí od vhodných a trvalých systémových reakcií na súčasné a budúce problémy. Z hľadiska zaistenia cenovej stability a udržateľného rastu produkcie v strednodobom a dlhodobom horizonte je zároveň rozhodujúce silné riadenie, spoľahlivo fungujúce inštitúcie a udržateľnosť verejných financií. Celkovo sa zdôrazňuje, že zabezpečenie udržateľnosti hospodárskej konvergencie závisí od dosiahnutia dobrého východiskového stavu, existencie fungujúcich inštitúcií, odolnosti voči šokom, ako aj od uplatňovania náležitých postupov po prijatí eura.

Dňom uzávierky štatistických údajov uvedených v tejto konvergenčnej správe bol 19. máj 2025. Štatistické údaje použité pri hodnotení konvergenčných kritérií poskytla Európska komisia (viac údajov sa nachádza v kapitole 5 a v štatistických tabuľkách a grafoch), pričom údaje o výmenných kurzoch a dlhodobých úrokových mierach poskytla v spolupráci s ECB. Referenčným obdobím pre kritérium cenovej stability aj pre kritérium dlhodobých úrokových mier je po dohode s Komisiou obdobie od mája 2024 do apríla 2025. Referenčným obdobím pre výmenné kurzy je obdobie od 20. mája 2023 do 19. mája 2025. Historické údaje o rozpočtovej pozícii sa končia rokom 2024. Zohľadnené boli aj prognózy z rôznych zdrojov a ďalšie informácie, ktoré sú relevantné z hľadiska posúdenia perspektívy udržateľnosti konvergencie. Hospodárska prognóza Komisie z jari 2025 a jej Správa o mechanizme varovania na rok 2025, ktoré sa tiež zohľadňujú v tejto správe, boli uverejnené 19. mája 2025 a 17. decembra 2024. Túto konvergenčnú správu schválila Generálna rada ECB 30. mája 2025.

Právne ustanovenia týkajúce sa vývoja cien a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 1.

Priemerná miera inflácie HICP počas referenčného dvanásťmesačného obdobia od mája 2024 do apríla 2025 sa posudzuje na základe hospodárskych výsledkov krajiny za posledných desať rokov z hľadiska cenovej stability. To umožňuje podrobnejšie hodnotenie udržateľnosti cenového vývoja v sledovanej krajine. Pozornosť sa sústreďuje na orientáciu menovej politiky, najmä na to, či hlavným zámerom menových orgánov je dosahovanie a udržanie cenovej stability a ako k dosiahnutiu tohto cieľa prispievajú ostatné oblasti hospodárskej politiky. Okrem toho sa do úvahy berie aj vplyv, ktorý má na dosahovanie cenovej stability makroekonomické prostredie. Vývoj cien sa hodnotí na základe situácie v oblasti ponuky a dopytu, pričom sa okrem iného kladie dôraz na rôzne faktory, ako sú napríklad jednotkové náklady práce a dovozné ceny. Napokon sa posudzuje aj vývojový trend ostatných relevantných cenových indexov. Pokiaľ ide o perspektívu budúceho vývoja, správa obsahuje aj predpokladaný vývoj inflácie v nadchádzajúcich rokoch vrátane prognóz významných medzinárodných organizácií a účastníkov trhu. Správa sa venuje aj inštitucionálnym a štrukturálnym otázkam, ktoré sú dôležité z hľadiska udržania prostredia podporujúceho cenovú stabilitu po prijatí eura.

Právne ustanovenia týkajúce sa rozpočtového vývoja a ich uplatňovanie zo strany ECB spolu s procedurálnymi otázkami sú opísané v boxe 2.

Z hľadiska udržateľnosti verejných financií sa výsledok v hodnotenom roku 2024 porovnáva s výsledkami hodnotenej krajiny za uplynulých desať rokov. Najprv sa hodnotí vývoj pomeru deficitu. Treba pamätať na to, že zmenu ročného pomeru deficitu krajiny obyčajne ovplyvňujú rôzne faktory. Tieto vplyvy možno rozdeliť na cyklické, ktoré odzrkadľujú reakciu deficitov na zmeny v hospodárskom cykle, a necyklické, ktoré sa často považujú za výsledok štrukturálnych alebo trvalých zmien rozpočtovej politiky. Takéto necyklické vplyvy kvantifikované v tejto správe však nemožno vždy v plnej miere považovať za odraz štrukturálnych zmien fiškálnych pozícií, pretože zahŕňajú aj účinok politických opatrení a osobitných faktorov, ktoré majú na rozpočtové saldo iba dočasný vplyv.

Ďalším krokom je hodnotenie vývoja pomeru dlhu sektora verejnej správy v tomto období, ako aj faktorov ovplyvňujúcich tento pomer. Týmito faktormi sú rozdiel medzi nominálnym rastom HDP a úrokovými mierami, primárne saldo a úpravy vzťahu deficitu a dlhu. Takýto postup môže priniesť ďalšie poznatky o tom, v akej miere dynamiku dlhu ovplyvňuje makroekonomické prostredie a najmä kombinácia hospodárskeho rastu a úrokových mier. Správa sleduje aj štruktúru dlhu verejnej správy, pričom sa zameriava najmä na podiel krátkodobého dlhu a podiel dlhu v cudzích menách, ako aj na ich vývoj. Porovnaním týchto dvoch ukazovateľov s aktuálnou hodnotou pomeru dlhu sa ukáže citlivosť rozpočtového salda na zmeny výmenných kurzov a úrokových mier.

Vstupom reformovaného Paktu stability a rastu do platnosti v roku 2024 nadobudli účinnosť nové pravidlá týkajúce sa začatia postupu pri nadmernom deficite na základe dlhu. Zatiaľ čo pravidlá týkajúce sa začatia postupu pri nadmernom deficite zostávajú prevažne nezmenené, pravidlá týkajúce sa začatia postupu pri nadmernom dlhu boli upravené, ako je opísané v boxe 2. V období do uzávierky štatistických údajov v roku 2025 sa však na základe výsledkov z roku 2024 nezačal žiadny postup pri nadmernom deficite na základe dlhu, keďže plány čistých výdavkov, stanovené Radou EÚ, zahŕňajú fiškálne stratégie až od roku 2025.

Všeobecná úniková doložka Paktu stability a rastu bola aktivovaná na obdobie rokov 2020 až 2023, pričom v apríli 2025 Rada iniciovala koordinovanú požiadavku na aktiváciu národnej únikovej doložky. Aktivácia všeobecnej únikovej doložky umožnila členským štátom odchýliť sa od rozpočtových požiadaviek, ktoré by za normálnych okolností platili, s cieľom uľahčiť potrebné opatrenia na koordináciu politík v súvislosti s pandémiou a ruskou inváziou na Ukrajinu v rámci Paktu stability a rastu. Európska komisia následne 19. marca 2025 navrhla koordinovanú aktiváciu národnej únikovej doložky, čím umožnila štátom odchýliť sa od prijatých plánov čistých výdavkov s cieľom uvoľniť dodatočný fiškálny priestor na vyššie výdavky na obranu. Komisia konkrétne vyhlásila, že „ruská agresia voči Ukrajine a jej hrozba pre európsku bezpečnosť sú mimoriadne okolnosti mimo kontroly členských štátov, ktoré majú významný vplyv na verejné financie členských štátov vzhľadom na súvisiace vzniknuté a/alebo plánované zvýšenie výdavkov na obranu“.^[13] Rada 30. apríla 2025 vydala vyhlásenie o jej koordinovanej žiadosti o aktiváciu národnej únikovej doložky.^[14] Šestnásť členských štátov sa v uvedenom čase rozhodlo požiadať o aktivovanie tejto doložky, ktorá pokrýva obdobie štyroch rokov a umožňuje flexibilitu maximálne do výšky 1,5 % HDP.

Pokiaľ ide o perspektívu do budúcnosti, zohľadňujú sa nedávne prognózy Európskej komisie na obdobie rokov 2025 – 2026 a hodnotenie dlhodobých výziev pre udržateľnosť dlhu. To zahŕňa najmä výhľad rozpočtového salda a pomeru dlhu na základe súčasných fiškálnych politík. Okrem toho sa v správe zdôrazňujú dlhodobé výzvy spojené s udržateľnosťou rozpočtových pozícií a všeobecné oblasti konsolidácie, najmä pokiaľ ide o nefinancované štátne systémy dôchodkového zabezpečenia v súvislosti s demografickými zmenami a o podmienené záväzky vlády. Podľa nových pravidiel sa strednodobé rozpočtové plány krajín uvádzajú v ich národných fiškálno-štrukturálnych plánoch, ktoré zverejňovali od jesene 2024. V týchto plánoch sa predstavuje trajektória čistých výdavkov za obdobie najmenej štyroch rokov a sú v nich načrtnuté vládne fiškálne stratégie na rok 2025.

Právne ustanovenia týkajúce sa vývoja výmenných kurzov a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 3.

Okrem účasti v ERM II a vývoja nominálneho výmenného kurzu voči euru v sledovanom období sa stručne hodnotia aj skutočnosti súvisiace s udržateľnosťou aktuálneho výmenného kurzu. Vychádza sa pritom z vývoja reálneho efektívneho výmenného kurzu a zo stavu bežného, kapitálového a finančného účtu platobnej bilancie. Posudzuje sa aj dlhodobejší vývoj hrubého zahraničného dlhu a čistej medzinárodnej investičnej pozície. V časti o vývoji výmenného kurzu sa ďalej posudzuje miera integrácie krajiny do eurozóny. Hodnotí sa z hľadiska integrácie zahraničného obchodu (vývozu a dovozu) a finančnej integrácie. Časť o vývoji výmenného kurzu obsahuje prípadne aj informácie o tom, či hodnotená krajina získala počas dvojročného referenčného obdobia pomoc v oblasti likvidity od centrálnej banky alebo podporu v rámci platobnej bilancie. Zohľadňuje sa skutočná aj preventívna pomoc.

Právne ustanovenia v oblasti vývoja dlhodobých úrokových mier a ich uplatňovanie zo strany ECB sú opísané v boxe 4.

Ako už bolo uvedené, v zmluve sa výslovne požaduje, aby sa v úrovni dlhodobej úrokovej miery odzrkadľovala tzv. stálosť konvergencie. Z tohto dôvodu sa vývoj v referenčnom období od mája 2024 do apríla 2025 posudzuje v kontexte vývoja dlhodobých úrokových mier za predchádzajúcich desať rokov (resp. v období, za ktoré sú takéto údaje dostupné) a hlavných faktorov, ktoré boli príčinou rozdielov oproti priemernej dlhodobej úrokovej miere prevládajúcej v eurozóne. Priemerná dlhodobá úroková miera eurozóny v hodnotenom období mohla čiastočne odrážať vysoké rizikové prémie pre jednotlivé krajiny vo viacerých krajinách eurozóny. Z tohto dôvodu sa na účely porovnania využíva aj dlhodobý výnos štátnych dlhopisov eurozóny s ratingom AAA (teda dlhodobý výnos podľa výnosovej krivky štátnych dlhopisov eurozóny s ratingom AAA, ktorá zahŕňa krajiny eurozóny s rovnakým ratingom). Súčasťou tejto analýzy sú aj informácie o veľkosti a vývoji finančného trhu. Tie vychádzajú z troch rôznych ukazovateľov (nesplatený objem dlhových cenných papierov vydaných nefinančnými spoločnosťami, kapitalizácia akciového trhu a úvery od peňažných finančných inštitúcií domácemu súkromnému nefinančnému sektoru), ktoré spolu predstavujú mieru veľkosti finančných trhov.

V článku 140 ods. 1 zmluvy sa zároveň vyžaduje, aby správa zohľadnila aj niekoľko ďalších relevantných faktorov (box 5). V tejto súvislosti 13. decembra 2011 nadobudol účinnosť rozšírený rámec správy ekonomických záležitostí v súlade s článkom 121 ods. 6 zmluvy. Jeho cieľom je zabezpečiť užšiu koordináciu hospodárskych politík a nepretržitú konvergenciu hospodárskej výkonnosti členských štátov EÚ. Stručné zhrnutie týchto právnych ustanovení, ako aj spôsob, akým ECB zohľadňuje uvedené doplňujúce faktory v hodnotení stavu konvergencie, sa uvádza v boxe 5.

2.2 Zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov so zmluvami

2.2.1 Úvod

Článok 140 ods. 1 zmluvy vyžaduje, aby ECB (a Európska komisia) podali Rade najmenej každé dva roky alebo na návrh členského štátu, pre ktorý platí výnimka, správy o pokroku, ktorý dosiahli členské štáty, pre ktoré platí výnimka, pri plnení záväzkov týkajúcich sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie. Tieto správy musia obsahovať hodnotenie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov každého členského štátu, pre ktorý platí výnimka, vrátane štatútov jeho NCB, s článkami 130 a 131 zmluvy a s príslušnými článkami štatútu ESCB. Táto povinnosť, ktorá vyplýva zo zmluvy a ktorá sa vzťahuje na členské štáty, pre ktoré platí výnimka, sa nazýva aj „právna konvergencia“.

ECB sa pri hodnotení právnej konvergencie neobmedzuje len na formálne zhodnotenie textu vnútroštátnych právnych predpisov, ale môže posúdiť aj to, či je implementácia príslušných ustanovení v súlade s duchom zmlúv a štatútu ESCB. ECB je zvlášť znepokojená akýmikoľvek signálmi tlaku na orgány NCB s rozhodovacími právomocami ktoréhokoľvek členského štátu, čo by bolo, pokiaľ ide o nezávislosť centrálnych bánk, v rozpore s duchom zmluvy.

Hladké a nepretržité fungovanie orgánov NCB s rozhodovacími právomocami je z pohľadu ECB tiež dôležité. V tejto súvislosti majú príslušné orgány členského štátu najmä povinnosť prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie včasného vymenovania nástupcu v prípade, že sa uvoľní miesto člena orgánu NCB s rozhodovacou právomocou^[17].

Skôr, než ECB prijme pozitívne konečné hodnotenie so záverom, že vnútroštátne právne predpisy členského štátu sú v súlade so zmluvou a štatútom ESCB, bude pozorne sledovať celkový vývoj.

Členský štát, pre ktorý platí výnimka, a právna konvergencia

Bulharsko, ktorého vnútroštátne právne predpisy sa hodnotia v tejto správe, má postavenie členského štátu, pre ktorý platí výnimka, t. j. tento členský štát ešte neprijal euro. V článku 5^[18] Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, sa stanovuje, že Bulharsko sa odo dňa pristúpenia stane účastníkom Hospodárskej a menovej únie ako členský štát, pre ktorý platí výnimka v zmysle článku 139 zmluvy.

Cieľom hodnotenia právnej konvergencie je uľahčiť Rade rozhodovanie o tom, ktoré členské štáty spĺňajú svoje „záväzky týkajúce sa dosiahnutia hospodárskej a menovej únie“ (článok 140 ods. 1 zmluvy). V právnej oblasti sa tieto podmienky týkajú najmä nezávislosti centrálnej banky a právnej integrácie NCB do Eurosystému.

Štruktúra právneho hodnotenia

Právne hodnotenie sa vo všeobecnosti riadi rámcom predchádzajúcich správ ECB a EMI týkajúcich sa právnej konvergencie^[19].

Zlučiteľnosť právnych predpisov sa hodnotí vo svetle právnych predpisov, ktoré boli prijaté pred 15. aprílom 2025.

2.2.2 Rozsah prispôsobenia

Oblasti prispôsobenia

Na identifikovanie oblastí, v ktorých sa vnútroštátne právne predpisy musia prispôsobiť, sa hodnotia tieto otázky:

• zlučiteľnosť s ustanoveniami o nezávislosti národných centrálnych bánk, členov rozhodovacích orgánov národných centrálnych bánk a guvernérov (článok 130 zmluvy a články 7 a 14.2 štatútu ESCB),
• zlučiteľnosť s ustanoveniami o služobnom tajomstve (článok 37 štatútu ESCB),
• zlučiteľnosť so zákazom menového financovania (článok 123 zmluvy) a zákazom zvýhodneného prístupu (článok 124 zmluvy),
• zlučiteľnosť s požiadavkou na jednotnú písomnú podobu názvu euro, ktorá vyplýva z práva EÚ, a
• právna integrácia NCB do Eurosystému (najmä pokiaľ ide o články 12.1 a 14.3 štatútu ESCB).

„Zlučiteľnosť“ verzus „zosúladenie“

Článok 131 zmluvy vyžaduje, aby vnútroštátne právne predpisy boli „zlučiteľné“ so zmluvami a štatútom ESCB; prípadná nezlučiteľnosť sa preto musí odstrániť. Ani prednosť zmlúv a štatútu ESCB pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, ani charakter nezlučiteľnosti nemajú vplyv na požiadavku plniť túto povinnosť.

Požiadavka, aby vnútroštátne právne predpisy boli „zlučiteľné“, neznamená, že zmluva vyžaduje „zosúladenie“ štatútov NCB, a to ani medzi sebou, ani so štatútom ESCB. Odlišnosti na vnútroštátnej úrovni môžu naďalej pretrvávať, pokiaľ nezasahujú do právomoci v menových záležitostiach, ktorá je záväzne zverená EÚ. Článok 14.4 štatútu ESCB umožňuje, aby NCB vykonávali aj iné funkcie, ako sú uvedené v štatúte ESCB, pokiaľ nezasahujú do cieľov a úloh ESCB^[20]. Ustanovenia, ktoré v štatútoch NCB umožňujú takéto ďalšie funkcie, sú jasným príkladom okolností, za ktorých môžu rozdiely zostať zachované. Z pojmu „zlučiteľnosť“ skôr vyplýva, že vnútroštátne právne predpisy a štatúty NCB je potrebné upraviť tak, aby sa odstránila nezlučiteľnosť so zmluvami a štatútom ESCB a aby sa zabezpečil potrebný stupeň integrácie NCB do ESCB. Predovšetkým by sa mali upraviť všetky ustanovenia, ktoré sú v rozpore s požiadavkou na nezávislosť NCB vymedzenou v zmluve a s úlohou NCB ako neoddeliteľnej súčasti ESCB. Na dosiahnutie tohto cieľa preto nepostačuje spoliehať sa iba na prednosť práva EÚ pred vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Povinnosť podľa článku 131 zmluvy sa týka iba nezlučiteľnosti s ustanoveniami zmlúv a štatútu ESCB. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú nezlučiteľné so sekundárnymi právnymi predpismi EÚ relevantnými pre oblasti prispôsobenia hodnotené v tejto Konvergenčnej správe, by sa však s týmto sekundárnym právom mali zosúladiť. Prednosť práva EÚ nemá vplyv na povinnosť prispôsobiť vnútroštátne právne predpisy. Táto všeobecná požiadavka vyplýva nielen z článku 131 zmluvy, ale aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie^[21].

Spôsob, akým sa majú vnútroštátne právne predpisy upraviť, sa v zmluvách ani v štatúte ESCB nepredpisuje. Zlučiteľnosť sa preto môže dosiahnuť zrušením vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú nezlučiteľné s právom EÚ, alebo odkazmi na zmluvy a štatút, alebo, výnimočne, zapracovaním ustanovení zmlúv a štatútu ESCB a uvedením príslušného odkazu, pričom musia byť splnené nasledujúce požiadavky:

Spravidla je potrebné vyhnúť sa tomu, aby boli príslušné ustanovenia práva Únie, ktoré sú priamo uplatniteľné v právnom poriadku členského štátu, reprodukované v rovnakom znení^[22]. Reprodukcia môže vytvárať neistotu, pokiaľ ide o právnu povahu a pôvod príslušných ustanovení, ako aj o dátum nadobudnutia ich účinnosti. To by nebolo v súlade so zásadou jednotného uplatňovania a výkladu práva Únie v celej Únii^[23]. Ak navyše ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu používa znenie, ktoré je iné ako znenie príslušného ustanovenia právneho predpisu Únie, vytvára vlastný regulačný obsah. Podľa článku 2 ods. 1 zmluvy výlučná právomoc Únie v oblasti menovej politiky bráni členským štátom prijať ustanovenia, ktoré vzhľadom na ich cieľ a obsah predstavujú právnu úpravu, ktorá upravuje používanie eura ako jednotnej meny, pokiaľ na to členské štáty neboli splnomocnené^[24]. V tejto súvislosti sa pojem menová politika neobmedzuje len na jej uskutočňovanie, ktoré podľa článku 127 ods. 2 prvej zarážky zmluvy predstavuje jednu zo základných úloh Eurosystému. Má tiež regulačný rozmer, ktorého cieľom je zaručiť postavenie eura ako jednotnej meny^[25].

Za výnimočných okolností sa môžu príslušné ustanovenia práva Únie priamo uplatniteľné v právnom poriadku členského štátu reprodukovať v rovnakom znení, a to v záujme koherentnosti a s cieľom zabezpečiť zrozumiteľnosť pre osoby, na ktoré sa dotknuté ustanovenia vzťahujú. Ak existujú takéto výnimočné okolnosti, ktoré umožňujú reprodukciu priamo uplatniteľných ustanovení práva Únie, takéto ustanovenia by sa mali reprodukovať presne a ich znenie by sa nemalo meniť^[26]. Okrem toho by sa takéto ustanovenia mali reprodukovať len v rozsahu, ktorý odôvodňujú výnimočné okolnosti. Takéto výnimočné okolnosti však neexistujú, ak sú priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie dostatočne koherentné a zrozumiteľné, a teda ich nie je potrebné zopakovať vo vnútroštátnom práve alebo ich do neho premietnuť^[27]. Ak sú priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie relevantné len preto, že súvisia s oblasťami, ktoré upravuje vnútroštátne právo, vnútroštátne právo nemusí odkazovať na tieto ustanovenia. V rozsahu, v akom vnútroštátne právo nevyhnutne reprodukuje priamo uplatniteľné ustanovenia práva Únie z vyššie uvedených dôvodov, malo by tak urobiť výslovne a malo by sa uviesť buď, že ustanovenia vnútroštátneho práva sú „v súlade“ s príslušnými ustanoveniami práva Únie, ak sa ustanovenia práva Únie iba reprodukujú, tak, aby uviedli vnútroštátne právo do širšieho kontextu, alebo použiť výraz „bez toho, aby boli dotknuté“ príslušné ustanovenia práva Únie, ak vnútroštátny orgán vykonáva zostatkové právomoci, ktoré presahujú právomoci vykonávané v rámci ESCB a Eurosystému^[28].

Nástrojom na dosiahnutie a udržanie zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov so zmluvami a štatútom ESCB je, podľa článkov 127 ods. 4 a 282 ods. 5 zmluvy a článku 4 štatútu ESCB, povinnosť inštitúcií EÚ a členských štátov uskutočniť s ECB konzultácie o návrhoch právnych predpisov v oblastiach jej pôsobnosti. Rozhodnutie Rady č. 98/415/EC^[29] od členských štátov priamo požaduje, aby prijali opatrenia na zaistenie súladu s touto povinnosťou.

2.2.3 Nezávislosť národných centrálnych bánk

Z hľadiska nezávislosti centrálnych bánk bolo potrebné vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2004, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť k 1. máju 2004, vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2007, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť k 1. januáru 2007, a vnútroštátne právne predpisy v členských štátoch, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2013, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť k 1. júlu 2013^[30]. Švédsko malo vykonať potrebné úpravy tak, aby nadobudli účinnosť ku dňu zriadenia ESCB 1. júna 1998.

Nezávislosť centrálnej banky

V novembri 1995 vypracoval EMI zoznam charakteristických znakov nezávislosti centrálnej banky (neskôr podrobne opísaných v Konvergenčnej správe z roku 1998), na základe ktorých sa v tom čase hodnotili vnútroštátne právne predpisy členských štátov, najmä štatúty NCB. Koncepcia nezávislosti centrálnych bánk zahŕňa viacero druhov nezávislosti, ktoré sa musia hodnotiť osobitne, a to: funkčnú, inštitucionálnu, personálnu a finančnú nezávislosť. V uplynulých rokoch ECB vo svojich stanoviskách tieto aspekty nezávislosti centrálnych bánk ďalej rozpracovala. Tieto aspekty sú základom pre hodnotenie úrovne konvergencie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov, pre ktoré platí výnimka, so zmluvami a štatútom ESCB.

Funkčná nezávislosť

Nezávislosť centrálnych bánk nie je samoúčelná, ale je nástrojom na dosiahnutie cieľa, ktorý by mal byť jasne vymedzený a nadradený akýmkoľvek iným cieľom. Funkčná nezávislosť si vyžaduje, aby hlavný cieľ každej NCB bol stanovený jasným a právne určitým spôsobom a aby bol plne v súlade s hlavným cieľom ustanoveným v zmluve, ktorým je cenová stabilita. To si vyžaduje, aby sa národným centrálnym bankám poskytli potrebné prostriedky a nástroje na dosiahnutie tohto cieľa, a to nezávisle od akéhokoľvek iného orgánu. Požiadavka zmluvy na nezávislosť centrálnych bánk vyjadruje všeobecne uznávaný názor, že hlavný cieľ cenovej stability dokáže najlepšie zabezpečiť úplne nezávislá inštitúcia s presne vymedzeným mandátom. Nezávislosť centrálnych bánk je plne zlučiteľná s požiadavkou na zodpovednosť NCB za ich rozhodnutia, čo je významným aspektom zvyšovania dôvery v ich nezávislé postavenie. To zahŕňa aj transparentnosť a dialóg s tretími osobami.

Pokiaľ ide o časový horizont, zo zmluvy jasne nevyplýva, odkedy musia NCB členských štátov, pre ktoré platí výnimka, plniť hlavný cieľ cenovej stability stanovený v článkoch 127 ods. 1 a 282 ods. 2 zmluvy a v článku 2 štatútu ESCB. V prípade tých členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ po dni zavedenia eura v EÚ, nie je jasné, či má táto požiadavka platiť odo dňa pristúpenia alebo odo dňa, keď prijali euro. Hoci sa článok 127 ods. 1 zmluvy nevzťahuje na členské štáty, pre ktoré platí výnimka (článok 139 ods. 2 písm. c) zmluvy), článok 2 štatútu ESCB sa na tieto členské štáty vzťahuje (článok 42.1 štatútu ESCB). ECB zastáva názor, že povinnosť NCB stanoviť za svoj hlavný cieľ cenovú stabilitu existuje od 1. júna 1998 v prípade Švédska a od 1. mája 2004, 1. januára 2007 a 1. júla 2013 v prípade členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ k týmto dátumom. Vychádza sa pritom zo skutočnosti, že jedna z hlavných zásad EÚ, a to cenová stabilita (článok 119 zmluvy), sa vzťahuje aj na členské štáty, pre ktoré platí výnimka. Vyplýva to aj z cieľa zmluvy, že všetky členské štáty sa majú snažiť o makroekonomickú konvergenciu vrátane cenovej stability, na čo majú slúžiť aj pravidelné správy ECB a Európskej komisie. Tento záver je založený aj na základnom princípe nezávislosti centrálnych bánk, ktorý je opodstatnený iba v prípade, ak má prednosť celkový cieľ udržiavať cenovú stabilitu.

Hodnotenia krajín v tejto správe sú založené na uvedených záveroch, pokiaľ ide o okamih vzniku povinnosti NCB členských štátov s výnimkou ustanoviť za hlavný cieľ cenovú stabilitu.

Inštitucionálna nezávislosť

Inštitucionálna nezávislosť je vyjadrená v článku 130 zmluvy a článku 7 štatútu ESCB. Tieto dva články zakazujú NCB a členom ich orgánov s rozhodovacími právomocami, aby žiadali alebo prijímali pokyny od inštitúcií alebo orgánov EÚ, ktorejkoľvek vlády členského štátu alebo akéhokoľvek iného subjektu. Okrem toho zakazujú inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram EÚ a vládam členských štátov, aby sa snažili ovplyvňovať tých členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorých rozhodnutia môžu ovplyvniť plnenie úloh NCB súvisiacich s ESCB. Aby vnútroštátne právne predpisy odrážali článok 130 zmluvy a článok 7 štatútu ESCB, mali by zohľadňovať oba zákazy a nezužovať rozsah ich uplatňovania^[31]. Uznanie takejto nezávislosti centrálnych bánk nemá za následok ich vyňatie z pôsobnosti každého právneho ustanovenia, ani ich vyňatie z pôsobnosti akejkoľvek formy právnych predpisov^[32].

Či už je NCB štátnou organizáciou, verejnoprávnou inštitúciou zriadenou osobitným zákonom, alebo jednoducho akciovou spoločnosťou, vždy existuje riziko, že vlastník môže z titulu takéhoto vlastníctva ovplyvňovať rozhodovanie týkajúce sa úloh súvisiacich s ESCB^[33]. Takýto vplyv, uplatňovaný prostredníctvom akcionárskych práv alebo inak, by mohol ovplyvňovať nezávislosť NCB, a preto by sa mal zákonom obmedziť.

Je potrebné, aby právny rámec pre centrálne bankovníctvo poskytoval stabilný a dlhodobý základ pre fungovanie centrálnej banky. Časté zmeny inštitucionálneho usporiadania NCB, ktoré ovplyvňujú jej organizačnú stabilitu alebo stabilitu riadenia, by mohli mať nepriaznivý vplyv na inštitucionálnu nezávislosť dotknutej NCB^[34].

Inštitucionálna nezávislosť by sa mala rešpektovať aj v núdzových situáciách. Len ak sú splnené podmienky podľa článku 347 zmluvy, môžu byť vnútroštátne orgány oprávnené dočasne a výnimočne vykonávať právomoci, ktoré patria do výlučnej právomoci ESCB. Rozhodujúcim časom pre toto posúdenie je okamih, kedy sa opatrenie prijme. Vzhľadom na výnimočnú povahu článku 347 zmluvy by sa členské štáty mali zdržať prijímania preventívnych právnych predpisov, ak nie sú splnené podmienky stanovené v článku 347 zmluvy^[35].

Zákaz dávať pokyny

Práva tretích osôb dávať pokyny NCB, ich orgánom s rozhodovacími právomocami alebo ich členom sú nezlučiteľné so zmluvou a štatútom ESCB, pokiaľ sa týkajú úloh súvisiacich s ESCB.

Akákoľvek účasť NCB na uplatňovaní opatrení na posilnenie finančnej stability musí byť zlučiteľná so zmluvou, t. j. NCB musia vykonávať svoje funkcie spôsobom, ktorý je plne zlučiteľný s ich funkčnou, inštitucionálnou a finančnou nezávislosťou, tak, aby sa zabezpečilo riadne plnenie ich úloh podľa zmluvy a štatútu ESCB^[36]. Pokiaľ vnútroštátne právne predpisy ukladajú NCB úlohu, ktorá ide nad rámec poradných funkcií, a vyžadujú, aby NCB prevzala ďalšie úlohy, musí sa zabezpečiť, aby tieto úlohy nemali vplyv na schopnosť danej NCB vykonávať svoje úlohy súvisiace s ESCB z prevádzkového a finančného hľadiska^[37]. Navyše, pri účasti zástupcov NCB v kolektívnych orgánoch dohľadu s rozhodovacou právomocou alebo v iných orgánoch by sa mal brať náležitý ohľad na záruky personálnej nezávislosti členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou^[38].

Zákaz schvaľovať, pozastavovať, zrušiť alebo odložiť rozhodnutia

Práva tretích osôb schvaľovať, pozastavovať, zrušiť alebo odložiť rozhodnutia NCB sú nezlučiteľné so zmluvou a štatútom ESCB, pokiaľ sa týkajú úloh súvisiacich s ESCB^[39].

Zákaz preskúmavať právne dôvody rozhodnutí

Právo orgánov iných ako nezávislých súdov preskúmavať právne dôvody rozhodnutí, ktoré sa týkajú výkonu úloh súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľné so zmluvou a štatútom ESCB, keďže výkon týchto úloh nesmie byť prehodnocovaný na politickej úrovni. Právo guvernéra NCB z právnych dôvodov pozastaviť výkon rozhodnutia, ktoré bolo prijaté ESCB alebo orgánom NCB s rozhodovacími právomocami, a následne ho predložiť politickému orgánu na konečné rozhodnutie by sa rovnalo vyžadovaniu pokynov od tretích osôb.

Zákaz účasti s právom hlasovať v orgánoch NCB s rozhodovacími právomocami

Účasť zástupcov tretích osôb v rozhodovacích orgánoch NCB s právom hlasovať o záležitostiach, ktoré sa týkajú výkonu úloh NCB súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom ESCB, a to aj v prípade, že tento hlas nie je rozhodujúci^[40]. Takáto účasť, a to aj bez práva hlasovať, je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom ESCB, ak zasahuje do výkonu úloh rozhodovacích orgánov súvisiacich s ESCB, alebo ak ohrozuje dodržiavanie režimu ochrany služobného tajomstva ESCB^[41].

Zákaz konzultovať rozhodnutia NCB ex ante

Výslovná zákonná povinnosť NCB konzultovať rozhodnutia NCB s tretími osobami ex ante dáva týmto osobám formálny mechanizmus na ovplyvňovanie konečného rozhodnutia, a preto je nezlučiteľná so zmluvou a štatútom ESCB.

Avšak dialóg medzi NCB a tretími osobami, aj keď sa zakladá na zákonnej povinnosti poskytovať informácie a vymieňať si názory, je zlučiteľný s nezávislosťou centrálnych bánk za predpokladu, že:

• nevedie k zasahovaniu do nezávislosti členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami,
• plne sa rešpektuje osobitné postavenie guvernérov v ich funkcii členov orgánov ECB s rozhodovacími právomocami a
• sú dodržané požiadavky na zachovávanie služobného tajomstva vyplývajúce zo štatútu ESCB^[42].

Schválenie konania členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami

Zákonné ustanovenia týkajúce sa schválenia konania členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami (napríklad v súvislosti s účtovníctvom) tretími osobami (napríklad vládou) by mali obsahovať primerané záruky na to, aby takáto právomoc neovplyvňovala schopnosť daného individuálneho člena NCB nezávisle prijímať rozhodnutia vo vzťahu k úlohám týkajúcim sa ESCB (alebo vykonávať rozhodnutia prijaté na úrovni ESCB). Odporúča sa, aby sa do štatútov NCB na tieto účely zapracovalo výslovné ustanovenie.

Personálna nezávislosť

Článok 130 zmluvy a články 7 a 14.2 štatútu ESCB sú ďalšou zárukou nezávislosti centrálnej banky v súvislosti s guvernérmi a členmi orgánov NCB s rozhodovacími právomocami. Guvernéri sú členmi Generálnej rady ECB a po prijatí eura ich členskými štátmi sa stávajú členmi Rady guvernérov. Guvernérov nemožno považovať za zástupcov členského štátu, keď vykonávajú svoje povinnosti ako členovia Rady guvernérov alebo Generálnej rady ECB^[43]. Článok 14.2 štatútu ESCB ustanovuje, že štatúty NCB musia najmä ustanoviť minimálne funkčné obdobie guvernéra v dĺžke piatich rokov. Toto ustanovenie chráni aj pred svojvoľným uvoľnením guvernéra z funkcie tým, že ustanovuje, že guvernéra možno z funkcie uvoľniť, len ak už nespĺňa podmienky požadované na výkon jeho funkcie alebo ak sa dopustil závažného pochybenia. V takýchto prípadoch článok 14.2 štatútu ESCB upravuje možnosť predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorý má právomoc zrušiť vnútroštátne rozhodnutie o uvoľnení guvernéra z funkcie^[44]. Pozastavenie funkcie guvernéra môže na účely článku 14.2 štatútu ESCB de facto predstavovať uvoľnenie guvernéra z funkcie^[45]. Štatúty NCB musia toto ustanovenie spĺňať nižšie uvedeným spôsobom.

V článku 130 zmluvy sa zakazuje vnútroštátnym vládam a iným orgánom, aby ovplyvňovali členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou pri plnení ich úloh. Členské štáty sa najmä nesmú pokúšať ovplyvňovať členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou prostredníctvom zmien a doplnení vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa odmeňovania, ktoré by v zásade mali platiť len pre budúcich členov^[46]. S požiadavkami týkajúcimi sa nezávislosti stanovenými v článku 130 zmluvy však nie sú v rozpore zmeny v odmeňovaní členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou, ktoré sú založené na objektívnych kritériách, napríklad na referenčnom porovnávaní platov s cieľom zabezpečiť proporcionalitu medzi pozíciami v NCB na rôznych hierarchických úrovniach^[47].

Minimálna dĺžka funkčného obdobia guvernéra

Štatúty NCB musia v súlade s článkom 14.2 štatútu ESCB ustanoviť minimálne trvanie funkčného obdobia guvernéra v dĺžke piatich rokov. Tým sa nevylučuje dlhšie funkčné obdobie, pričom funkčné obdobie na dobu neurčitú nevyžaduje, aby sa štatúty prispôsobili, pokiaľ sú dôvody uvoľnenia guvernéra z funkcie v súlade s dôvodmi uvedenými v článku 14.2 štatútu ESCB. Ustanovenie kratších období nemožno odôvodniť ani tým, že sa uplatnia len počas prechodného obdobia^[48]. Vo vnútroštátnych právnych predpisoch, v ktorých sa ustanovuje vek povinného odchodu do dôchodku, by sa malo zabezpečiť, aby dovŕšenie tohto veku nemalo za následok prerušenie minimálnej dĺžky funkčného obdobia stanovenej v článku 14.2 štatútu ESCB, ktorý má v prípade guvernéra prednosť pred požiadavkou na povinný odchod do dôchodku^[49]. V prípade novelizovania štatútov NCB by novela mala zaručovať dĺžku trvania funkčného obdobia guvernéra a ostatných členov orgánov s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB^[50].

Dôvody na uvoľnenie guvernéra z funkcie

Štatúty NCB musia zaručovať, že guvernéra nemožno odvolať z iných dôvodov ako tých, ktoré ustanovuje článok 14.2 štatútu ESCB. Účelom požiadavky ustanovenej v uvedenom článku je zabrániť orgánom, ktoré guvernéra menujú, najmä príslušnej vláde a parlamentu, aby guvernéra svojvoľne odvolali. Zo štatútov NCB by mala byť odstránená akákoľvek nezlučiteľnosť s dôvodmi na uvoľnenie z funkcie, ktoré ustanovuje článok 14.2 štatútu ESCB, alebo by nemali ustanovovať žiadne dôvody na uvoľnenie z funkcie (keďže článok 14.2 je priamo uplatniteľný)^[51]. Guvernéra po tom, ako bol zvolený alebo vymenovaný do funkcie, nemožno uvoľniť z funkcie na základe iných podmienok ako tých, ktoré ustanovuje článok 14.2 štatútu ESCB, a to ani v prípade, že sa ešte neujal svojej funkcie. Vzhľadom na skutočnosť, že podmienky pre uvoľnenie guvernéra z funkcie sú autonómnymi pojmami práva Únie, ich uplatnenie a výklad sú nezávislé od vnútroštátnych kontextov^[52]. Je teda na Súdnom dvore Európskej únie, aby vyložil tieto pojmy v súlade s právomocami, ktoré mu priznáva článok 14.2 druhý pododsek štatútu ESCB^[53].

Zaručenie trvania funkčného obdobia a dôvody na uvoľnenie z funkcie členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, iných ako guvernéra, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB

Uplatnenie rovnakých pravidiel pre zaručenie trvania funkčného obdobia guvernéra a pre jeho uvoľnenie z funkcie na ostatných členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB, zabezpečuje aj personálnu nezávislosť týchto osôb^[54]. V článku 130 zmluvy a článku 7 štatútu ESCB sa uvádzajú členovia orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, a nie výslovne guvernéri. Týka sa to najmä prípadu, keď guvernér je medzi svojimi kolegami s rovnakým hlasovacím právom prvým medzi rovnými, alebo keď sa títo ostatní členovia zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB.

Právo na súdne preskúmanie

Guvernéri, ako aj ostatní členovia orgánov NCB s rozhodovacími právomocami musia mať právo predložiť akékoľvek rozhodnutie o svojom uvoľnení z funkcie na posúdenie nezávislému súdu, aby sa obmedzila politicky motivovaná voľnosť uváženia pri hodnotení dôvodov takéhoto rozhodnutia.

V článku 14.2 štatútu ESCB sa ustanovuje, že guvernér, ktorý bol odvolaný zo svojej funkcie, môže predložiť takéto rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie má právomoc zrušiť vnútroštátne rozhodnutie o odvolaní guvernéra z funkcie, ak dospeje k záveru, že je v rozpore s právom Únie.

Na základe článku 130 zmluvy a článku 7 štatútu ESCB by vnútroštátne právne predpisy mali ustanoviť právo na súdne preskúmanie vnútroštátnymi súdmi v prípade rozhodnutia o odvolaní členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami (iných ako guvernéra), ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB^[55]. Toto právo môže byť ustanovené buď vo všeobecných právnych predpisoch, alebo upravené vo forme osobitného ustanovenia. Aj v prípade, keď je toto právo ustanovené vo všeobecných právnych predpisoch, na zabezpečenie právnej istoty by sa žiadalo, aby takéto právo na súdne preskúmanie bolo osobitne upravené.

Ochrana pred konfliktmi záujmov

Personálna nezávislosť vyžaduje aj zabezpečenie toho, aby medzi povinnosťami členov orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, ktorí sa zúčastňujú na výkone úloh súvisiacich s ESCB vo vzťahu k ich NCB (a guvernérov aj vo vzťahu k ECB), a inými funkciami takýchto členov orgánov s rozhodovacími právomocami nemohol vzniknúť konflikt záujmov, ktorý by mohol ohroziť ich personálnu nezávislosť^[56]. Principiálnou záležitosťou je, že členstvo v orgáne s rozhodovacími právomocami zúčastňujúcom sa na výkone úloh súvisiacich s ESCB, je nezlučiteľné s výkonom iných funkcií, ktoré by mohli viesť ku konfliktu záujmov. Členovia orgánov s rozhodovacími právomocami predovšetkým nesmú vykonávať funkciu ani mať záujem, ktorý by mohol ovplyvniť ich činnosti, či už prostredníctvom funkcie v rámci výkonnej alebo zákonodarnej moci štátu, resp. na regionálnej alebo miestnej úrovni verejnej správy, alebo prostredníctvom účasti v podnikateľských subjektoch. Osobitná pozornosť by sa mala venovať tomu, aby sa zabránilo konfliktom záujmov v prípade členov orgánov s rozhodovacími právomocami, ktorí nezastávajú výkonné funkcie.

Finančná nezávislosť

Celková nezávislosť NCB by mohla byť ohrozená, ak by táto nemohla autonómne používať dostatok finančných zdrojov na plnenie svojho mandátu, t. j. na vykonávanie úloh súvisiacich s ESCB, ktoré od nej vyžaduje zmluva a štatút ESCB^[57].

Členské štáty nesmú dostať svoje NCB do situácie, v ktorej by na výkon ich úloh súvisiacich s ESCB alebo s Eurosystémom nemali dostatok finančných zdrojov a dostatočné čisté imanie^[58]. Bolo by to tak napríklad v prípade, ak by sa NCB zabránilo vytvárať primerané finančné zdroje vo forme rezerv na vyrovnanie strát, najmä takých, ktoré vyplývajú z operácií menovej politiky, a dotknutý členský štát by vopred nezabezpečil, aby NCB mala finančné prostriedky potrebné na znášanie finančnej záťaže vyplývajúcej z výkonu funkcie mimo pôsobnosti ESCB (ako sú napríklad prostriedky potrebné na zaplatenie kompenzácií vyplývajúcich z režimu zodpovednosti za túto funkciu) pri zachovaní jej schopnosti účinne a nezávisle plniť úlohy ESCB^[59]. Treba poznamenať, že články 28.1 a 30.4 štatútu ESCB umožňujú ECB vyzvať NCB na doplnenie základného imania ECB a na ďalšie odvody do devízových rezerv^[60]. V článku 33.2 štatútu ESCB sa okrem toho ustanovuje^[61], že v prípade, ak ECB zaznamená stratu, ktorá nemôže byť v plnej miere započítaná voči všeobecnému rezervnému fondu, Rada guvernérov ECB môže rozhodnúť o započítaní zostávajúcej straty voči menovému príjmu príslušného finančného roka pomerne a až do výšky súm pridelených jednotlivým NCB. Zásada finančnej nezávislosti znamená, že dodržiavanie týchto ustanovení vyžaduje, aby NCB bola schopná nerušene vykonávať svoje funkcie.

Z vyššie uvedených dôvodov zahŕňa finančná nezávislosť aj požiadavku, aby NCB mala vždy dostačujúci objem kapitálu. Je najmä potrebné vyhýbať sa situáciám, v ktorých čisté imanie NCB nedosahuje po dlhší čas úroveň upísaného základného imania, alebo je dokonca záporné, vrátane situácií, v ktorých sa straty prevyšujúce úroveň základného imania a rezerv prenášajú do ďalšieho obdobia^[62]. Každá z týchto situácií môže mať negatívny dosah na schopnosť NCB vykonávať jej úlohy súvisiace s ESCB. Takáto situácia môže mať navyše vplyv na dôveryhodnosť menovej politiky Eurosystému. Ak by preto došlo k poklesu čistého imania pod úroveň upísaného základného imania, alebo ak by čisté imanie dokonca dosiahlo zápornú hodnotu, príslušný členský štát by mal v primeranom časovom období poskytnúť NCB patričný objem kapitálu aspoň do úrovne upísaného základného imania tak, aby sa dosiahol súlad so zásadou finančnej nezávislosti. Vo vzťahu k ECB uznala dôležitosť tejto otázky už Rada, keď prijala rozhodnutie Rady ES č. 1009/2000^[63]. Nariadenie umožnilo Rade guvernérov ECB, aby rozhodla o skutočnom zvýšení základného imania ECB s cieľom udržať primerané základné imanie potrebné na uskutočňovanie operácií ECB^[64]; NCB by mali byť schopné toto rozhodnutie po finančnej stránke zabezpečiť.

Koncepcia finančnej nezávislosti by sa mala hodnotiť z hľadiska toho, či je akákoľvek tretia osoba schopná priamo alebo nepriamo uplatňovať vplyv nielen na úlohy NCB súvisiace s ESCB, ale aj na jej schopnosť vykonávať svoj mandát finančne z hľadiska primeraných finančných zdrojov. V tejto súvislosti sú osobitne dôležité nižšie uvedené aspekty finančnej nezávislosti^[65]. Ide o charakteristické znaky finančnej nezávislosti v oblastiach, v ktorých sú NCB vo vzťahu k vonkajším vplyvom najviac zraniteľné.

Stanovovanie rozpočtu

Ak by nejaká tretia osoba mala právomoc určovať alebo ovplyvňovať rozpočet NCB, bolo by to nezlučiteľné s finančnou nezávislosťou, s výnimkou prípadov, keď zákon obsahuje ochrannú klauzulu v tom zmysle, že touto právomocou nie sú dotknuté finančné prostriedky potrebné na výkon úloh NCB súvisiacich s ESCB^[66].

Účtovné pravidlá

Účtovníctvo by sa malo viesť podľa všeobecných účtovných pravidiel alebo podľa pravidiel, ktoré určia orgány NCB s rozhodovacími právomocami. Ak sú takéto pravidlá stanovené tretími osobami, musia prinajmenšom zohľadňovať návrhy orgánov NCB s rozhodovacími právomocami.

Ročná účtovná závierka by mala byť schválená orgánmi NCB s rozhodovacími právomocami za účasti nezávislých audítorov a môže podliehať následnému schváleniu tretími osobami (napríklad vládou alebo parlamentom). Orgány NCB s rozhodovacími právomocami by mali mať možnosť rozhodovať o výpočte zisku nezávisle a odborne.

Ak činnosť NCB podlieha kontrole štátneho audítorského orgánu alebo podobného orgánu povereného kontrolou využívania verejných financií, rozsah týchto kontrol by sa mal jasne vymedziť právnym rámcom^[67], nemala by ním byť dotknutá činnosť nezávislých externých audítorov NCB^[68] a podľa zásady inštitucionálnej nezávislosti by mal byť v súlade so zákazom dávať pokyny NCB a jej orgánom s rozhodovacou právomocou a nemal by zasahovať do úloh NCB súvisiacich s ESCB^[69]. Štátny audit by sa mal vykonávať apoliticky, nezávisle a čisto profesionálne^[70].

Rozdelenie zisku, základné imanie národných centrálnych bánk a finančné rezervy

Pokiaľ ide o rozdeleniu zisku, štatúty NCB môžu predpisovať spôsob, ako sa má ich zisk rozdeliť. Ak takéto ustanovenia chýbajú, o rozdelení zisku by mali odborne rozhodovať orgány NCB s rozhodovacími právomocami a toto rozhodnutie by nemalo byť ponechané na voľné uváženie tretích osôb, okrem prípadov, ak výslovná ochranná klauzula stanovuje, že tým nie sú dotknuté finančné prostriedky potrebné na výkon úloh NCB súvisiacich s ESCB^[71].

Zisk možno odviesť do štátneho rozpočtu až po vyrovnaní prípadnej neuhradenej straty z minulých rokov a po vytvorení finančných rezerv, ktoré sa považujú za potrebné na ochranu reálnej hodnoty kapitálu a aktív NCB^[72]. Dočasné legislatívne opatrenia alebo legislatívne opatrenia prijaté ad hoc, ktorými sa dávajú NCB pokyny týkajúce sa rozdelenia ich zisku, nie sú prípustné^[73]. Podobne aj zdaňovanie nerealizovaného kapitálového zisku NCB by narušilo zásadu finančnej nezávislosti^[74].

Členský štát nesmie NCB uložiť zníženie jej základného imania bez predchádzajúceho súhlasu orgánov NCB s rozhodovacími právomocami, čím sa musí zabezpečiť zachovanie dostatočných finančných prostriedkov na plnenie jej mandátu ako člena ESCB podľa článku 127 ods. 2 zmluvy a podľa štatútu ESCB. Z rovnakého dôvodu by sa mala každá zmena a doplnenie pravidiel o rozdeľovaní zisku NCB navrhovať a rozhodovať v úzkej spolupráci s NCB, ktorá dokáže najlepšie posúdiť potrebnú úroveň svojich kapitálových rezerv^[75]. Pokiaľ ide o finančné rezervy alebo finančné zásoby pre mimoriadne prípady, NCB musia mať možnosť nezávisle vytvárať finančné rezervy na ochranu reálnej hodnoty svojho kapitálu a aktív. Členské štáty tiež nemôžu brániť NCB, aby zvyšovali svoje kapitálové rezervy na úroveň, ktorú ako členovia ESCB potrebujú na plnenie svojich úloh^[76].

Finančná zodpovednosť za orgány dohľadu

Vo väčšine členských štátov sú orgány finančného dohľadu začlenené do NCB. Nie je to problém, ak takéto orgány podliehajú nezávislému rozhodovaniu NCB. Ak zákon ustanovuje samostatné rozhodovanie takýchto orgánov dohľadu, je dôležité zabezpečiť, aby rozhodnutia prijaté týmito orgánmi neohrozili financovanie NCB ako celku. V takýchto prípadoch by vnútroštátne právne predpisy mali umožniť, aby NCB mala konečnú kontrolu nad všetkými rozhodnutiami orgánov dohľadu, ktoré by mohli ovplyvniť nezávislosť NCB a najmä jej finančnú nezávislosť^[77].

Autonómia v otázkach zamestnávania

Členské štáty nemôžu obmedzovať spôsobilosť NCB zamestnávať a udržať si kvalifikovaných zamestnancov, ktorí sú potrební na nezávislé vykonávanie úloh zverených NCB zmluvou a štatútom ESCB^[78]. NCB sa taktiež nemôže dostať do postavenia, v ktorom by mala obmedzenú alebo nemala žiadnu kontrolu nad svojimi zamestnancami, alebo do postavenia, v ktorom by vláda členského štátu mohla ovplyvňovať politiku NCB v otázkach zamestnávania^[79]. O každej zmene a doplnení ustanovení o odmeňovaní členov orgánov NCB s rozhodovacou právomocou a zamestnancov NCB by sa malo rozhodnúť v úzkej a účinnej spolupráci s NCB^[80], dôsledne prihliadajúc na jej názory, s cieľom zabezpečiť, aby NCB bola nepretržite schopná nezávisle plniť svoje úlohy^[81]. Autonómia v otázkach zamestnávania zahŕňa aj záležitosti týkajúce sa dôchodkov zamestnancov. Zmeny, ktoré vedú k zníženiu odmien zamestnancov NCB, by navyše nemali zasahovať do právomocí NCB spravovať vlastné finančné zdroje vrátane peňažných prostriedkov, ktoré má NCB k dispozícii zo zníženia miezd, ktoré vypláca^[82].

Vlastníctvo a majetkové práva

Práva tretích osôb zasahovať do majetku NCB alebo vo vzťahu k tomuto majetku dávať NCB pokyny sú nezlučiteľné so zásadou finančnej nezávislosti.

2.2.4 Ochrana služobného tajomstva

Povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorú zamestnancom ECB a NCB, ako aj členom riadiacich orgánov ECB a NCB ukladá článok 37 štatútu ESCB, môže viesť k prijatiu podobných ustanovení v štatútoch NCB alebo v právnych predpisoch členských štátov. Prednosť práva Únie a pravidiel, ktoré sa prijímajú na jeho základe, takisto znamená, že vnútroštátne právne predpisy o prístupe tretích osôb k dokumentom by mali byť v súlade s príslušnými ustanoveniami práva Únie vrátane článku 37 štatútu ESCB a nesmú viesť k porušovaniu režimu ochrany služobného tajomstva ESCB^[83]. Prístup štátneho audítorského orgánu alebo podobného orgánu k dôverným informáciám a dokumentom NCB musí byť obmedzený na to, čo je nevyhnutné pre výkon zákonných úloh orgánu, ktorý získa informácie, a nesmie sa dotýkať nezávislosti ESCB ani režimu ochrany služobného tajomstva ESCB, ktorému podliehajú členovia orgánov NCB s rozhodovacími právomocami a zamestnanci NCB^[84]. NCB by mali zabezpečiť, aby tieto orgány dodržiavali služobné tajomstvo týkajúce sa informácií a dokumentov, ktoré im boli sprístupnené, na úrovni zodpovedajúcej úrovni uplatňovanej v NCB.

2.2.5 Zákaz menového financovania a zvýhodneného prístupu

Z hľadiska zákazu menového financovania a zákazu zvýhodneného prístupu bolo potrebné vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2004, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť 1. mája 2004, vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2007, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť 1. januára 2007, a vnútroštátne právne predpisy členských štátov, ktoré pristúpili k EÚ v roku 2013, upraviť tak, aby boli v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a nadobudli účinnosť 1. júla 2013. Švédsko malo vykonať potrebné úpravy tak, aby nadobudli účinnosť 1. januára 1995.

Zákaz menového financovania

Článok 123 ods. 1 zmluvy zakazuje prečerpávanie účtov či získavanie iného druhu úveru z ECB alebo z NCB v prospech inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, ústredných vlád, regionálnych, miestnych alebo iných orgánov verejnej moci, iných subjektov spravovaných verejným právom alebo verejnoprávnych podnikov členských štátov.

Zakazuje tiež priame odkúpenie ich dlhových cenných papierov ECB alebo NCB. Zmluva obsahuje jednu výnimku z tohto zákazu menového financovania: nevzťahuje sa na úverové inštitúcie vo verejnom vlastníctve, s ktorými sa v súvislosti so zabezpečením rezerv centrálnymi bankami musí zaobchádzať rovnako ako so súkromnými úverovými inštitúciami (článok 123 ods. 2 zmluvy). Presný rozsah uplatňovania zákazu menového financovania sa bližšie upravuje v nariadení Rady (ES) č. 3603/93^[85], podľa ktorého tento zákaz zahŕňa akékoľvek financovanie záväzkov verejného sektora voči tretím osobám.

Cieľom zákazu menového financovania je viesť členské štáty k dodržiavaniu zdravej rozpočtovej politiky vyhýbaním sa tomu, aby menové financovanie verejného deficitu (alebo prednostný prístup orgánov verejnej moci na finančné trhy) viedli k príliš vysokému zadlženiu alebo príliš vysokým deficitom členských štátov^[86]. Preto sa tento zákaz musí vykladať v širšom význame tak, aby sa zabezpečilo jeho dôsledné uplatňovanie, pričom sa zohľadnia iba určité výnimky, ktoré sú uvedené v článku 123 ods. 2 zmluvy a v nariadení (ES) č. 3603/93. Teda aj keď sa v článku 123 ods. 1 odkazuje na „úvery“, t. j. s povinnosťou splatiť poskytnuté finančné prostriedky, uvedený zákaz sa vzťahuje a fortiori na iné formy financovania, t. j. bez povinnosti splatiť poskytnuté finančné prostriedky.

Všeobecný postoj ECB, pokiaľ ide o zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s týmto zákazom, sa formoval predovšetkým v rámci konzultácií členských štátov s ECB o návrhoch vnútroštátnych právnych predpisov podľa článkov 127 ods. 4 a 282 ods. 5 zmluvy^[87].

Vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa rozsahu zákazu menového financovania

Vnútroštátne právne predpisy nesmú zužovať rozsah zákazu menového financovania alebo rozširovať rámec výnimiek stanovených právom EÚ. Napríklad vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že NCB budú financovať finančné záväzky členského štátu voči medzinárodným finančným inštitúciám alebo voči tretím krajinám, sú nezlučiteľné so zákazom menového financovania. Výnimku ustanovuje nariadenie (ES) č. 3603/93, ktoré umožňuje, aby národné centrálne banky financovali záväzky verejného sektora voči MMF za predpokladu, že to vedie k zahraničným pohľadávkam, ktoré majú všetky charakteristiky rezervných aktív^[88]. Príslušné charakteristiky, ktoré určujú kvalitu pohľadávok ako rezervných aktív, sa týkajú ich dostupnosti na požiadanie na účely plnenia potrieb financovania platobnej bilancie a ostatných súvisiacich účelov, čo znamená, že sa musí zabezpečiť kreditná kvalita a likvidita pohľadávok^[89].

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa zverujú úlohy národným centrálnym bankám

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa národným centrálnym bankám zverujú úlohy, nesmú viesť k financovaniu záväzkov verejného sektora voči tretím osobám. V súlade s článkom 14.4 štatútu ESCB môžu NCB vykonávať aj iné funkcie, ako sú uvedené v štatúte ESCB, pokiaľ Rada guvernérov nerozhodne, že tieto funkcie zasahujú do cieľov a úloh ESCB. Ak členský štát pridelí takúto funkciu svojej NCB, táto NCB vykonáva takúto funkciu na vlastnú zodpovednosť. Pri vymedzení zodpovednosti NCB v súvislosti s touto funkciou sú však členské štáty povinné dodržať svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie, najmä z článku 123 ods. 1 zmluvy^[90].

Článok 1 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 3603/93 vymedzuje pojem „iné druhy úverov“ na účely článku 123 zmluvy ako, okrem iného, každé financovanie záväzkov verejného sektora voči tretím osobám. Dotknutá NCB preto nesmie preberať záväzky voči tretím osobám, ktoré by prípadne mohli byť záväzkom verejného sektora. Z toho vyplýva, že dotknutá NCB nesmie financovať existujúce záväzky voči tretím osobám, ktoré znášajú iné verejné orgány alebo subjekty, a skutočné financovanie záväzkov voči tretím osobám zo strany dotknutých NCB nesmie priamo vyplývať z prijatých opatrení alebo z politických rozhodnutí iných verejných orgánov alebo subjektov^[91].

Rozdelenie zisku centrálnej banky vopred

Vnútroštátne právne predpisy nesmú vyžadovať rozdelenie zisku centrálnej banky, ktorý nebol v celom rozsahu realizovaný, zaúčtovaný a overený audítorom. Aby sa dodržal zákaz menového financovania, suma odvedená do štátneho rozpočtu podľa platných pravidiel rozdeľovania zisku nemôže byť ani čiastočne uhradená z prostriedkov rezervného základného imania NCB. Preto by pravidlá rozdeľovania zisku nemali mať vplyv na rezervné základné imanie NCB. Ak sa okrem toho aktíva NCB prevedú na štát, musia sa uhradiť v trhovej hodnote a prevod sa musí uskutočniť v tom istom čase ako úhrada^[92].

Podobne nie je prípustné zasahovať do výkonu iných úloh Eurosystému, napríklad do správy devízových rezerv prostredníctvom zdaňovania teoretických a nerealizovaných kapitálových ziskov, keďže by to predstavovalo formu poskytnutia úveru centrálnej banky verejnému sektoru prostredníctvom rozdelenia budúcich a neistých ziskov vopred^[93].

Prevzatie záväzkov verejného sektora

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa NCB ukladá prevzatie záväzkov pôvodne nezávislého verejného orgánu z dôvodu vnútroštátnej reorganizácie určitých úloh a povinností (napríklad v súvislosti s prevodom niektorých úloh v oblasti dohľadu na NCB, ktoré v minulosti vykonával štát alebo nezávislé verejné orgány alebo subjekty) bez toho, aby táto NCB bola plne chránená pred akýmikoľvek finančnými záväzkami, ktoré vyplývajú z predchádzajúcej činnosti takéhoto orgánu, by boli nezlučiteľné so zákazom menového financovania^[94].

Vnútroštátne právne predpisy, na základe ktorých je NCB zodpovedná za plnenie úlohy, ktorá jej bola zverená podľa vnútroštátneho práva, by viedli k prevzatiu už existujúcej povinnosti voči tretím osobám a boli by nezlučiteľné so zákazom menového financovania, okrem prípadov, ak by tretím osobám, ktoré utrpeli škodu, bola poskytnutá náhrada škody v dôsledku konania NCB, t. j. porušenia pravidiel národnou centrálnou bankou, ktoré sa na ňu v tejto súvislosti vzťahujú^[95]. Okrem toho v prípade úloh, ktoré si vyžadujú zavedenie veľmi zložitých a naliehavých opatrení, akými sú napríklad reorganizácia alebo riešenie krízových situácií bánk alebo centrálnych zmluvných strán, by vnútroštátne právne predpisy, na základe ktorých je NCB zodpovedná z dôvodu výkonu takýchto úloh, predstavovali skutočné financovanie záväzkov voči tretím osobám, ak by zodpovednosť NCB nebola obmedzená na závažné porušenia pravidiel, ktoré sa na ňu v tejto súvislosti vzťahujú^[96].

Súdny dvor sa doposiaľ nezaoberal otázkou, v čom presne spočíva obmedzenie zodpovednosti na závažné porušenia pravidiel, ktoré sa na NCB vzťahujú. Vzhľadom na rôzne tradície týkajúce sa úpravy zodpovednosti NCB vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov môže mať takéto obmedzenie rôzne formy za predpokladu, že vylučuje skutočné financovanie záväzkov verejného sektora voči tretím osobám. To platí v prípade, keď vnútroštátne právo upravuje podmienku zavinenia a zodpovednosť dotknutej NCB obmedzuje na hrubú nedbanlivosť, ktorej existencia sa posudzuje s prihliadnutím na naliehavosť a zložitosť danej veci^[97]. Skutočné financovanie záväzkov verejného sektora voči tretím osobám je tiež vylúčené v prípade, keď vnútroštátne právo upravuje podmienku protiprávneho konania namiesto zavinenia a obmedzuje súdne preskúmanie alebo príslušné opatrenia tým, že dotknutej NCB poskytuje veľký priestor na voľné uváženie s prihliadnutím na naliehavosť a zložitosť danej veci^[98].

Finančná podpora úverových alebo finančných inštitúcií

Vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú, že NCB môže, hoci aj nezávisle a na základe vlastného uváženia, poskytovať finančné prostriedky insolventným úverovým alebo iným finančným inštitúciám, by boli nezlučiteľné so zákazom menového financovania.

To isté by platilo, ak by Eurosystém financoval úverovú inštitúciu, ktorá bola rekapitalizovaná, s cieľom obnovy jej platobnej schopnosti, a to priamym umiestnením dlhových nástrojov vydávaných štátom v prípade, že neexistujú alternatívne zdroje financovania na trhu (ďalej len „rekapitalizačné dlhopisy“), a ak by sa takéto dlhopisy mali používať ako zábezpeka. V takomto prípade, ak je úverová inštitúcia rekapitalizovaná štátom prostredníctvom priameho umiestnenia rekapitalizačných dlhopisov, by následné použitie rekapitalizačných dlhopisov ako zábezpeky v operáciách centrálnej banky na podporu likvidity prispelo k obavám z hľadiska zákazu menového financovania^[99]. Pomoc v podobe núdzovej likvidity, ktorú NCB poskytuje nezávisle a na základe vlastného uváženia solventnej úverovej inštitúcii na základe zábezpeky v podobe štátnej záruky, musí spĺňať tieto kritériá: a) musí sa zabezpečiť, aby bol úver poskytnutý zo strany NCB čo najskôr splatný; b) musia byť ohrozené aspekty systémovej stability; c) nesmú existovať pochybnosti o platnosti a vymožiteľnosti štátnej záruky z hľadiska príslušného vnútroštátneho práva a d) nesmú existovať pochybnosti o ekonomickej primeranosti štátnej záruky, ktorá by sa mala vzťahovať tak na istinu úveru, ako aj na úroky z neho plynúce^[100].

Finančná podpora fondov alebo mechanizmov financovania na riešenie krízových situácií a systémov ochrany vkladov alebo systémov náhrad pre investorov

So zákazom menového financovania nie je zlučiteľné, ak národná centrálna banka financuje fond na riešenie krízových situácií alebo fond na ochranu vkladov, ktoré sa kvalifikujú ako „subjekty spravované verejným právom“ v zmysle článku 123 ods. 1 zmluvy. Subjekt je „spravovaný verejným právom“, ak má všetky tieto charakteristické znaky: a) je zriadený na osobitný účel uspokojovania potrieb vo všeobecnom záujme, ktorý nemá priemyselnú alebo komerčnú povahu; b) má právnu subjektivitu a c) je do veľkej miery závislý od subjektov verejného sektora uvedených v článku 123 ods. 1 zmluvy. Subjekt sa považuje za do veľkej miery závislý od týchto subjektov verejného sektora, ak je z väčšej časti financovaný týmito subjektmi; alebo jeho riadenie podlieha ich dohľadu; alebo má správnu, riadiacu alebo dozornú radu, v ktorej je viac ako polovica členov menovaná týmito subjektmi^[101].

Aj keď sa financovanie neposkytuje „subjektu spravovanému verejným právom“, financovanie akéhokoľvek fondu alebo mechanizmu financovania na riešenie krízových situácií nie je v súlade so zákazom menového financovania^[102]. Ak je NCB orgánom na riešenie krízových situácií, za žiadnych okolností by na seba nemala preberať záväzky alebo financovať záväzky preklenovacej inštitúcie alebo subjektu pre správu aktív^[103]. Vnútroštátne právne predpisy by mali preto jasne ustanoviť, že národná centrálna banka nepreberie ani nebude financovať záväzky týchto subjektov^[104].

Smernica o systémoch ochrany vkladov^[105] a smernica o systémoch náhrad pre investorov^[106] ustanovujú, že náklady na financovanie systémov ochrany vkladov a systémov náhrad pre investorov musia znášať samotné úverové inštitúcie, resp. investičné spoločnosti. S výnimkou prípadov financovania „subjektu spravovaného verejným právom“, vnútroštátne právne predpisy, ktoré ustanovujú, že NCB budú financovať vnútroštátny systém ochrany vkladov pre úverové inštitúcie alebo vnútroštátny systém investičných náhrad pre investičné spoločnosti, by boli zlučiteľné so zákazom menového financovania len vtedy, ak by takéto financovanie malo krátkodobý charakter, riešili by sa ním naliehavé situácie, boli by ohrozené aspekty systémovej stability a rozhodnutia by boli ponechané na voľné uváženie NCB^[107]. Podpora systému ochrany vkladov centrálnou bankou by predovšetkým nemala mať charakter systematického predfinancovávania^[108].

Funkcia fiškálneho zástupcu

Článok 21.2 štatútu ESCB stanovuje, že „ECB a národné centrálne banky môžu pre (inštitúcie, orgány alebo úrady alebo agentúry Únie, ústredné vlády, iné úrady štátnej, regionálnej a miestnej správy, iné orgány a podniky spravované verejným právom členských štátov) pôsobiť ako finanční zástupcovia“. Účelom článku 21.2 štatútu ESCB je upraviť, aby NCB mohli po prenose právomoci v oblasti menovej politiky na Eurosystém pokračovať v poskytovaní služby fiškálneho zástupcu, ktorú tradične poskytujú vládam a iným verejným subjektom bez toho, aby porušili zákaz menového financovania. Nariadenie (ES) č. 3603/93 navyše ustanovuje tieto výslovné a presne koncipované výnimky zo zákazu menového financovania, ktoré sa týkajú funkcie fiškálneho zástupcu: a) denné úvery v prospech verejného sektora sú povolené, ak sa obmedzujú na jeden deň a ak nie je možné predĺženie^[109]; b) vykonanie platby v prospech účtu verejného sektora predtým, ako sa zaúčtuje na ťarchu banky, ktorá šek prepláca, je povolené, ak od prijatia šeku uplynulo pevne stanovené obdobie, ktoré zodpovedá zvyčajnému obdobiu pre inkaso šekov centrálnou bankou príslušného členského štátu za predpokladu, že akékoľvek nezinkasované šeky v obehu, ktoré môžu vzniknúť, sú výnimočné, sú vystavené na nízku sumu a vyrovnajú sa za krátke obdobie^[110]; a c) držba mincí emitovaných verejným sektorom a zaradených do aktív verejného sektora je povolená, ak suma týchto aktív neprekročí 10 % mincí v obehu^[111].

Vnútroštátne právne predpisy upravujúce funkciu fiškálneho zástupcu by mali byť v súlade s právom EÚ vo všeobecnosti a konkrétne so zákazom menového financovania^[112]. S ohľadom na skutočnosť, že poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu je výslovne uvedené v článku 21.2 štatútu ESCB a je legitímnou funkciou, ktorú tradične vykonávajú NCB, poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu centrálnymi bankami je v súlade so zákazom menového financovania, pokiaľ sa takéto služby poskytujú v rámci výkonu funkcie fiškálneho zástupcu a nepredstavujú financovanie záväzkov verejného sektora vo vzťahu k tretím osobám alebo poskytovanie úverov verejnému sektoru, s výnimkami úzko vymedzenými v nariadení (ES) č. 3603/93^[113]. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré umožňujú NCB spravovať vládne vklady a viesť vládne účty, nie sú v súvislosti s otázkou dodržania zákazu menového financovania problematické, pokiaľ neumožňujú poskytnutie úveru, vrátane denného prečerpania. Obavy týkajúce sa súladu so zákazom menového financovania by však vznikli, ak by napríklad vnútroštátne právne predpisy umožňovali úročenie vkladov alebo zostatkov bežných účtov nad trhovými hodnotami a nie na ich úrovni alebo pod ňou. Úročenie nad trhovými hodnotami fakticky predstavuje úver, čo je v rozpore s cieľom zákazu menového financovania, a mohlo by preto narušiť tento cieľ. Pre každé úročenie účtu je podstatné, aby zohľadňovalo parametre trhu, a je obzvlášť dôležité úrokovú mieru vkladov viazať s ich splatnosťou^[114]. Navyše, bezodplatné poskytovanie služieb fiškálneho zástupcu zo strany NCB nevyvoláva obavy z menového financovania, pokiaľ sú tieto služby službami fiškálneho zástupcu^[115].

Zákaz zvýhodneného prístupu

Článok 124 zmluvy ustanovuje, že „akékoľvek opatrenie, ktoré nie je založené na dôvodoch verejného dohľadu a ktoré umožňuje zvýhodnený prístup inštitúciám, orgánom, úradom alebo agentúram Únie, ústredným vládam, regionálnym, miestnym alebo iným verejným orgánom, iným subjektom spravovaným verejným právom alebo verejnoprávnym podnikom členských štátov k finančným inštitúciám, je zakázané“. Rovnako ako pri zákaze menového financovania je cieľom zákazu zvýhodneného prístupu viesť členské štáty k dodržiavaniu zdravej rozpočtovej politiky vyhýbaním sa tomu, aby menové financovanie verejného deficitu (alebo prednostný prístup orgánov verejnej moci na finančné trhy) viedli k príliš vysokému zadlženiu alebo príliš vysokým deficitom členských štátov^[116].

Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 3604/93^[117] sa zvýhodneným prístupom rozumie akýkoľvek zákon, nariadenie alebo iný záväzný právny nástroj prijatý v rámci uplatňovania verejnej moci, ktorý: a) zaväzuje finančné inštitúcie, aby nadobúdali alebo držali pasíva inštitúcií alebo orgánov spoločenstva, centrálnych vlád, regionálnych, miestnych alebo iných verejných orgánov, iných orgánov, ktorých činnosť upravuje verejné právo, alebo verejných podnikov členských štátov; alebo b) poskytuje daňové výhody, z ktorých môžu mať výhodu len finančné inštitúcie, alebo finančné výhody, ktoré nie sú v súlade s princípmi trhového hospodárstva, na podporu nadobúdania alebo držania týchto pasív týmito inštitúciami.

NCB ako verejné orgány nesmú prijímať opatrenia, ktoré verejnému sektoru poskytujú zvýhodnený prístup k finančným inštitúciám, ak takéto opatrenia nie sú založené na dôvodoch obozretnosti. Okrem toho pravidlá pre mobilizáciu alebo založenie dlhových cenných papierov, ktoré prijímajú NCB, sa nesmú použiť ako prostriedok na obchádzanie zákazu zvýhodneného prístupu^[118]. Právne predpisy členských štátov v tejto oblasti nesmú zakladať takýto zvýhodnený prístup.

Článok 2 nariadenia (ES) č. 3604/93 vymedzuje pojem „ohľady obozretného podnikania“ ako také ohľady, ktoré sú premietnuté v zákonoch, iných právnych predpisoch a správnych opatreniach, ktoré sa zakladajú na právnych predpisoch ES alebo sú s nimi zhodné, a sú určené na podporu dobrého finančného stavu finančných inštitúcií, čo má zlepšiť stabilitu finančného systému ako celku a ochranu klientov týchto inštitúcií. Ohľady obozretného podnikania (dôvody verejného dohľadu) majú zabezpečiť, aby banky zostali solventné vo vzťahu k ich vkladateľom^[119]. V oblasti obozretného dohľadu je v sekundárnych právnych predpisoch EÚ množstvo požiadaviek na zabezpečenie spoľahlivosti úverových inštitúcií^[120]. „Úverová inštitúcia“ je vymedzená ako spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je prijímanie vkladov alebo iných návratných peňažných prostriedkov od verejnosti a poskytovanie úverov na vlastný účet^[121]. Úverové inštitúcie, ktoré sa bežne označujú ako „banky“, potrebujú na poskytovanie služieb povolenie príslušného orgánu členského štátu^[122].

Hoci by sa povinné minimálne rezervy mohli považovať za súčasť prudenciálnych požiadaviek, sú súčasťou prevádzkového rámca NCB a používajú sa vo väčšine ekonomík vrátane eurozóny ako nástroj menovej politiky^[123]. V tejto súvislosti sa v odseku 2 prílohy I k usmerneniu Európskej centrálnej banky (EÚ) 2015/510 (ECB/2014/60)^[124] uvádza, že prvoradými cieľmi systému povinných minimálnych rezerv Eurosystému sú stabilizovanie úrokových sadzieb na peňažnom trhu a vytváranie alebo zvyšovanie štrukturálneho nedostatku likvidity^[125]. ECB požaduje od úverových inštitúcií usadených v eurozóne, aby mali na účte v ich NCB požadované povinné minimálne rezervy (vo forme vkladov)^[126].

Táto správa sa zameriava na zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov alebo pravidiel prijatých NCB a štatútov NCB so zákazom zvýhodneného prístupu ustanoveným v zmluve. Touto správou však nie je dotknuté hodnotenie, či zákony, iné právne predpisy, pravidlá alebo správne opatrenia v členských štátoch neslúžia pod zámienkou obozretnosti ako prostriedok na obchádzanie zákazu zvýhodneného prístupu. Takéto hodnotenie je nad rámec tejto správy.

2.2.6 Jednotná písomná podoba názvu euro

V článku 3 ods. 4 Zmluvy o Európskej únii sa ustanovuje, že „Únia vytvorí hospodársku a menovú úniu, ktorej menou je euro“. V textoch zmlúv vo všetkých úradných jazykoch, ktoré používajú latinskú abecedu, sa euro v prvom páde jednotného čísla konzistentne vyjadruje ako „euro“. V texte písanom v gréckej abecede sa euro píše ako „ευρώ“ a v cyrilike sa euro píše ako „евро“^[127]. V súlade s tým z nariadenia (ES) č. 974/98 jasne vyplýva, že názov jednotnej meny musí byť rovnaký vo všetkých úradných jazykoch EÚ, zohľadňujúc existenciu rôznych abecied. Zmluvy teda vyžadujú, aby sa slovo „euro“ písalo v prvom páde jednotného čísla vo všetkých právnych predpisoch EÚ a vo všetkých vnútroštátnych právnych predpisoch jednotným spôsobom, pričom sa prihliada na existenciu rôznych abecied.

Vzhľadom na výlučnú právomoc EÚ určiť názov jednotnej meny sú akékoľvek odchýlky od tohto pravidla nezlučiteľné so zmluvami a mali by sa odstrániť^[128]. Aj keď táto zásada platí pre všetky vnútroštátne právne predpisy, hodnotenie uvedené v príslušných kapitolách o jednotlivých krajinách sa zameriava na štatúty NCB a právne predpisy týkajúce sa prechodu na euro.

2.2.7 Právna integrácia národných centrálnych bánk do Eurosystému

Ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov (najmä štatútov NCB, ale aj ostatných právnych predpisov), ktoré by bránili výkonu úloh súvisiacich s Eurosystémom alebo plneniu rozhodnutí ECB, sú nezlučiteľné s efektívnym fungovaním Eurosystému hneď, ako dotknutý členský štát prijme euro. Je preto potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy tak, aby sa zabezpečila ich zlučiteľnosť so zmluvou a štatútom ESCB, pokiaľ ide o úlohy súvisiace s Eurosystémom. Na dosiahnutie súladu s článkom 131 zmluvy bolo potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy tak, aby sa zabezpečila ich zlučiteľnosť ku dňu zriadenia ESCB (v prípade Švédska) a k 1. máju 2004, 1. januáru 2007 a 1. júlu 2013 (v prípade členských štátov, ktoré vstúpili do EÚ k týmto dátumom). Zákonné požiadavky týkajúce sa úplnej právnej integrácie NCB do Eurosystému však musia nadobudnúť účinnosť až okamihom, keď sa táto úplná integrácia stane účinnou, t. j. dňom, keď príslušný členský štát, pre ktorý platí výnimka, prijme euro.

V tejto správe sa hodnotia tie hlavné oblasti, v ktorých by zákonné ustanovenia mohli byť prekážkou súladu NCB s požiadavkami Eurosystému. Patria sem ustanovenia, a) ktoré môžu brániť NCB zúčastňovať sa na uskutočňovaní jednotnej menovej politiky vymedzenej orgánmi ECB s rozhodovacími právomocami alebo b) ktoré môžu prekážať guvernérovi v plnení jeho povinností člena Rady guvernérov ECB alebo c) ktoré nerešpektujú výsady ECB alebo d) ktoré neuznávajú, že výlučná právomoc týkajúca sa úloh súvisiacich s ESCB v členských štátoch, ktorých menou je euro, je záväzne zverená Únii^[129], alebo e) podľa ktorých sú NCB pri vykonávaní úloh súvisiacich s ESCB viazané rozhodnutiami vnútroštátnych orgánov, ktoré sú v rozpore s právnymi aktmi ECB. Rozlišujú sa ciele hospodárskej politiky, úlohy, finančné ustanovenia, kurzová politika a medzinárodná spolupráca. Nakoniec sa uvádzajú ostatné oblasti, v ktorých môže byť potrebné prispôsobiť štatúty NCB.

Ciele hospodárskej politiky

Úplná integrácia NCB do Eurosystému si vyžaduje, aby ciele stanovené v jej štatúte boli zlučiteľné s cieľmi ESCB, ktoré ustanovuje článok 2 štatútu ESCB. Okrem iného to znamená, že je potrebné prispôsobiť ciele stanovené v štatúte ESCB, ktoré majú „národné črty“, napríklad ak ustanovenia štatútu ESCB obsahujú povinnosť uskutočňovať menovú politiku v rámci všeobecnej hospodárskej politiky príslušného členského štátu. Navyše, druhotné ciele NCB musia byť v súlade s povinnosťou podporovať všeobecné hospodárske politiky v rámci EÚ, aby prispievali k dosahovaniu cieľov EÚ uvedených v článku 3 Zmluvy o Európskej únii, čo je samo osebe cieľom bez toho, aby bolo dotknuté udržanie cenovej stability^[130].

Úlohy

Úlohy NCB členského štátu, ktorého menou je euro, sú vzhľadom na postavenie tejto NCB ako neoddeliteľnej súčasti Eurosystému dané najmä zmluvou a štatútom ESCB. Na zabezpečenie súladu s článkom 131 zmluvy je potrebné porovnať ustanovenia o úlohách v štatútoch NCB s príslušnými ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a odstrániť prípadné nezrovnalosti^[131]. Týka sa to každého ustanovenia, ktoré by po prijatí eura a po integrácii do Eurosystému vytváralo prekážku pri výkone úloh súvisiacich s ESCB, a najmä ustanovení, ktoré by nerešpektovali právomoci ESCB podľa kapitoly IV štatútu ESCB.

Vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa menovej politiky musia uznať, že menová politika EÚ sa má uskutočňovať prostredníctvom Eurosystému^[132]. Štatúty NCB môžu obsahovať ustanovenia o nástrojoch menovej politiky. Tieto ustanovenia by mali byť porovnateľné s ustanoveniami zmluvy a štatútu ESCB a prípadné nezrovnalosti sa musia odstrániť tak, aby sa zabezpečil súlad s článkom 131 zmluvy.

Monitorovanie fiškálneho vývoja je úlohou, ktorú NCB uskutočňuje pravidelne za účelom riadneho hodnotenia smerovania menovej politiky. Národné centrálne banky môžu tiež vyjadriť svoj názor na príslušný fiškálny vývoj na základe ich monitorovacej činnosti a nezávislosti ich poradenstva s cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu európskej menovej únie. Monitorovanie fiškálneho vývoja uskutočňované NCB na účely menovej politiky by malo byť založené na plnom prístupe k všetkým významným údajom o verejných financiách. Preto by mal byť národným centrálnym bankám umožnený bezpodmienečný, včasný a automatický prístup k všetkým relevantným štatistickým údajom z oblasti verejných financií. Úlohou národných centrálnych bánk by však nemalo byť viac ako monitorovacia činnosť, ktorá vyplýva alebo je spojená – priamo alebo nepriamo – s uskutočňovaním mandátu na výkon menovej politiky^[133]. Formálny mandát pre NCB na posúdenie prognóz a fiškálneho vývoja v sebe zahŕňa funkciu (a s tým súvisiacu zodpovednosť) v oblasti tvorby fiškálnej politiky, čo môže v sebe zahŕňať riziko oslabenia uskutočňovania mandátu Eurosystému na výkon menovej politiky a nezávislosti NCB^[134].

V súvislosti s návrhmi vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré boli reakciou na problémy na finančných trhoch, ECB zdôraznila, že je potrebné vyhnúť sa každému narušeniu národných segmentov peňažného trhu eurozóny, keďže by to mohlo brániť uskutočňovaniu jednotnej menovej politiky. Týka sa to najmä predĺženia platnosti štátnych záruk za medzibankové vklady^[135].

Členské štáty musia zabezpečiť, aby vnútroštátne legislatívne opatrenia na odstránenie likviditných problémov podnikateľských subjektov, napríklad opatrenia týkajúce sa ich dlhov voči finančným inštitúciám, nemali negatívny vplyv na likviditu trhu. Tieto opatrenia predovšetkým nesmú byť v rozpore so zásadou otvoreného trhového hospodárstva, ako sa uvádza v článku 3 Zmluvy o Európskej únii, lebo by to mohlo narušiť tok úverov, podstatne ovplyvniť stabilitu finančných inštitúcií a trhov a v dôsledku toho ovplyvniť plnenie úloh Eurosystému^[136].

Vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa NCB udeľuje výlučné právo vydávať bankovky, musia uznať, že po prijatí eura má výlučné právo povoľovať vydávanie eurobankoviek Rada guvernérov ECB, podľa článku 128 ods. 1 zmluvy a článku 16 štatútu ESCB^[137], kým právo vydávať eurobankovky patrí ECB a NCB. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré vláde umožňujú ovplyvňovať záležitosti, ako napríklad nominálna hodnota, výroba, objem alebo sťahovanie bankoviek z obehu, sa po prijatí eura takisto musia buď zrušiť, alebo sa musí uznať právomoc ECB v oblasti eurobankoviek podľa ustanovení zmluvy a štatútu ESCB. Bez ohľadu na to, ako sú medzi vládami a NCB rozdelené právomoci v oblasti mincí, musia príslušné ustanovenia uznať, že po prijatí eura právomoc schvaľovať objem emisií euromincí patrí ECB. Členský štát nemôže považovať obeživo za dlh svojej NCB voči vláde tohto štátu, inak by bola zmarená koncepcia jednotnej meny a bolo by to v rozpore s požiadavkami na právnu integráciu do Eurosystému^[138].

Pokiaľ ide o správu devízových rezerv^[139], každý členský štát, ktorý prijal euro a ktorý neprevádza svoje oficiálne devízové rezervy^[140] do vlastnej NCB, porušuje zmluvu. Okrem toho, akékoľvek právo tretích osôb – napríklad vlády alebo parlamentu – ovplyvňovať rozhodnutia NCB v oblasti správy oficiálnych devízových rezerv by bolo nezlučiteľné s článkom 127 ods. 2 treťou zarážkou zmluvy. NCB sú ďalej povinné poskytnúť ECB devízové rezervy pomerne k svojmu podielu na upísanom základnom imaní ECB. To znamená, že nesmú existovať žiadne právne prekážky prevodu devízových rezerv NCB do ECB.

Pokiaľ ide o štatistiku, hoci nariadenia prijaté na základe článku 34.1 štatútu ESCB v oblasti štatistiky neudeľujú žiadne práva ani neukladajú žiadne povinnosti členským štátom, ktoré neprijali euro, článok 5 štatútu ESCB, ktorý sa týka zberu štatistických informácií, sa vzťahuje na všetky členské štáty bez ohľadu na to, či prijali euro. Členské štáty, ktorých menou nie je euro, majú preto povinnosť navrhnúť a implementovať na národnej úrovni všetky opatrenia, ktoré považujú za vhodné na vykonávanie zberu štatistických informácií potrebných na plnenie požiadaviek ECB na štatistické vykazovanie^[141] a na včasnú prípravu v oblasti štatistiky, aby sa mohli stať členskými štátmi, ktorých menou je euro^[142]. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú rámec pre spoluprácu medzi národnými centrálnymi bankami a národnými štatistickými úradmi, by mali zabezpečiť nezávislosť národných centrálnych bánk pri výkone ich úloh v súvislosti so štatistickým rámcom ESCB^[143].

Finančné ustanovenia

Finančné ustanovenia v štatúte ESCB obsahujú pravidlá týkajúce sa účtovníctva^[144], auditu^[145], upisovania základného imania^[146], prevodu devízových rezerv^[147] a rozdeľovania menového príjmu^[148]. NCB musia byť schopné plniť si svoje povinnosti, ktoré pre ne z týchto ustanovení vyplývajú, a preto sa všetky nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia musia zrušiť^[149].

Kurzová politika

Vnútroštátne právne predpisy členského štátu, pre ktorý platí výnimka, môžu ustanovovať, že za kurzovú politiku daného členského štátu zodpovedá vláda a NCB sa zveruje konzultačná alebo výkonná úloha. Avšak v okamihu, keď členský štát prijme euro, tieto právne predpisy musia zohľadňovať skutočnosť, že zodpovednosť za kurzovú politiku eurozóny v súlade s článkami 138 a 219 zmluvy prechádza na EÚ.

Medzinárodná spolupráca

Pre prijatie eura musia byť vnútroštátne právne predpisy zlučiteľné s článkom 6.1 štatútu ESCB, ktorý ustanovuje, že o zastupovaní ESCB v oblasti medzinárodnej spolupráce týkajúcej sa úloh, ktorými je poverený Eurosystém, rozhoduje ECB. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré NCB umožňujú zúčastňovať sa na činnosti medzinárodných menových inštitúcií, musia podmieniť takúto účasť súhlasom ECB (článok 6.2 štatútu ESCB).

Rôzne

Okrem vyššie uvedených otázok existujú v niektorých členských štátoch aj iné oblasti, v ktorých je potrebné upraviť vnútroštátne právne predpisy (napríklad v oblasti platobných a zúčtovacích systémov a výmeny informácií).

3 Zhrnutie za Bulharsko

V apríli 2025 dosiahla priemerná dvanásťmesačná miera inflácie HICP v Bulharsku 2,7 %, čo je tesne pod referenčnou hodnotou 2,8 % stanovenou ako kritérium cenovej stability. Miera inflácie by mala v nasledujúcich mesiacoch postupne rásť v dôsledku zvyšovania nepriamych daní a regulovaných cien, ako aj pretrvávajúcich domácich cenových tlakov prameniacich z intenzívneho, hoci poľavujúceho rastu miezd v prostredí nedostatku pracovných síl. Proces dobiehania hospodársky vyspelejších členských krajín bude mať pravdepodobne za následok dlhodobejšie kladné inflačné diferenciály voči eurozóne, keďže úroveň HDP na obyvateľa i cenová hladina v Bulharsku sú v porovnaní s eurozónou stále podstatne nižšie. Zatiaľ čo rovnovážne inflačné diferenciály spojené s procesom dobiehania zvyčajne nie sú veľmi veľké, môžu vyvolať obavy, ak ich sprevádza potenciálne neudržateľný vývoj cien úverov a aktív a ak k nemu prispievajú.

Na Bulharsko sa v súčasnosti nevzťahuje rozhodnutie Rady o existencii nadmerného deficitu. Deficit rozpočtu verejnej správy v roku 2024 dosahoval 3,0 % HDP, t. j. úroveň referenčnej hodnoty 3 %, pričom pomer hrubého dlhu verejnej správy k HDP predstavoval 24,1 %, čo je výrazne pod referenčnou hodnotou 60 %.

Počas dvojročného referenčného obdobia od 20. mája 2023 do 19. mája 2025 bol bulharský lev zapojený do mechanizmu ERM II. Počas referenčného obdobia lev nevykazoval žiadne odchýlky od centrálnej parity. Dohoda o účasti v mechanizme ERM II je založená na viacerých politických záväzkoch bulharských orgánov. Hoci Bulharsko splnilo takmer všetky svoje záväzky po vstupe do ERM II, v riešení zostávajúcich nedostatkov v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu je potrebný ďalší pokrok. Bulharsku sa predovšetkým odporúča zintenzívniť úsilie o splnenie prvkov akčného plánu prijatého Finančnou akčnou skupinou (Financial Action Task Force – FATF) po zaradení Bulharska do „sivého zoznamu“ jurisdikcií pod zvýšeným dohľadom v októbri 2023.

V sledovanom období od mája 2024 do apríla 2025 dosahovali dlhodobé úrokové miery v Bulharsku v priemere 3,9 %, čo je pod referenčnou hodnotou 5,1 % stanovenou ako konvergenčné kritérium úrokových mier. Diferenciál medzi dlhodobými úrokovými mierami v Bulharsku a v eurozóne (vážený HDP) sa nezmenil a na konci referenčného obdobia predstavoval 0,9 percentuálneho bodu. Kapitálové trhy v Bulharsku sú naďalej menšie a oveľa menej rozvinuté ako trhy v eurozóne.

Bulharské právne predpisy sú zlučiteľné so zmluvami a štatútom ESCB, ako sa vyžaduje podľa článku 131 zmluvy.